Stratený vo všedných dňoch

Autor: Filip Bajjani | 27.3.2020 o 8:07 | Karma článku: 3,06 | Prečítané:  305x

Pocit stratenosti, túžby po posunutí sa, zbytočnosti voľných dní, ktoré ani z ďaleka neplnia moje očakávania a sny. Alebo je to len vo mne?

Tieto dni sú ťažké asi pre každého, ja viem, ale prečo ten boj medzi mnou a mnou stále pokračuje? 

Mám toľko voľného času, trávim ho s rodinou, trávim ho hlavne sám so sebou, tak prečo sa neviem rozhýbať? Plná hlava myšlienok o tom čo chcem robiť, plná hlava predstáv o tom, ako mám teraz čas začať pracovať na niečom, čo mám niekde v hlave uložené ako cestu ku snu, ale čo skutočne robím? Iba nad tým premýšľam.

V bežné dni, áno nazývam ich bežné lebo tieto dni pre mňa bežné veru naozaj nie sú. Tak v tie bežné dni, ktoré sme doteraz žili 24/7, ktoré trávime v škole, v práci, vykonávaním aktivít, ktoré milujeme, sa aj zamyslíme nad tým, že čo je našim snom, samozrejme, ale vždy to je rýchlo prebité niečím iným. Niečím, čo ma od tej myšlienky posunie ďaleko preč. Ale teraz sa to zmenilo, pohľad na čas sa mi z 24/7 zmenil na 1....2....3.....4  nie dni, ani hodiny, kiežby to boli aspoň minúty, no ono sú to sekundy. Sekundy, na ktoré keď sa ale pozriem spätne sú stratené. Filip, čo to prosím ťa robíš? Veď ten čas ti uteká. Tie naplnené dni, od rána v škole, po škole do práce, po práci do fitka tu teraz nie sú. Teraz je tu čas, nikto nevieme koľko času, kedy je náš režim nejakým spôsobom narušený. Ale musí to tak byť?   S touto otázkou bojujem aj ja.

Poznáte ten pocit, keď máte v hlave presnú myšlienku toho čo idete robiť? Tá radosť z toho, že to je niečo produktívne, niečo kreatívne. Och áno, milujem to. Až kým sa táto myšlienka nezmení na "Je to vlastne užitočné? Zvládnem to vôbec? Využijem to v živote? ". A koniec koncov som z toho akurát nervózny a pozerám sa na to ako mi ten čas plynie pre očami. Nebaví ma to už. Jednu vec robím asi zle. Až moc premýšľam nad vecami takým spôsobom, že chcem robiť len to čo ma posunie ďalej, pomôže mi to vybudovať si kariéru. Ťažko sa mi pozerá na veci tak, že teraz to idem robiť preto, lebo proste svieti slnko a som z toho šťastný. Ale zisťujem, že aj na tom veru niečo bude. V posledné dni chodím viacej pracovať do záhrady, neviem sa doma rozhýbať, tak jednoducho chytím pílu alebo sekeru a bezhlavo si idem svoje. Určite mi to viacej vyhovuje ako sedieť doma, ale stále by som chcel robiť to, k čomu ma to tak ťahá, čo ma tak láka, ale asi sa len bojím začať. Veď čo keď mi to nepôjde? Čo keď si iba nahováram, že v tom budem dobrý? 

A takto ja rozmýšľam, moje dni skáču z nuly na sto a naopak, ale jedna vec, ktorá sa na nich nemení je tá, že tie sekundy plynú stále rovnako. Hodiny v kuchyni, keď toto píšem tikajú tak isto, ako tikali včera. A ja? Zmenilo sa niečo? Popravde stále mám tie isté pocity, ale teraz ako píšem tento článok si začínam uvedomovať jednu vec. A to tú, že som teraz šťastný, že hocičo v tejto chvíli budem robiť, nech je to varenie, alebo aj pílenie toho dreva na záhrade, možno by už aj mne strihlo a začal by som šiť tie otravné, farebné, bavlnené rúška, v ktorých sa mi spotí tvár do minúty, alebo len zoberiem sestru a prejdeme sa do lesa. Hneď mi je lepšie.. A to len z jedného dôvodu, že som niečo pre seba spravil. Dobre nieje to zrovna to čo som si v tejto chvíli predstavoval, ale je to niečo. Je to náplň toho dňa. Večer pri zaspávaní, keď si budem prehrávať v hlave pocity ktoré mám, aký deň mám za sebou. Nemôžem povedať, že som ho stratil, robil som niečo, čo ma baví, niečo pri čom som bol s rodinou, pričom som nestrácal čas.

Čiže počkať. Z toho mi vyplývajú dve veci, jedna je to, že keď počas týchto voľných dní robím čokoľvek, naozaj čokoľvek, sa budem cítiť lepšie a druhá vec, že ja vlastne nad tým mojím snom premýšľam aj počas tých iných aktivít, to znamená, že ma to vlastne posúva ďalej, no nie? Možno teraz trénujem niečo, čo v budúcnosti využijem, možno je to trpezlivosť, čo tak napríklad prostá, ale o to dôležitejšia disciplína? Tak na toto si teraz odpovedať veru neviem, jediné čo viem je, že sa už cítim lepšie, lebo predsa len niečo robím, niečo čo mi nedovolí sa sústrediť na to otravné tikanie kuchynských hodín. No dobre a čo teraz, keď toto dopíšem? Čo keby som si upratal? Alebo navarím mame večeru a prekvapím ju? Pôjdem si zabehať? To je vlastne úplne jedno, jediné čo nechcem je sedieť a strácať ten čas, ktorý nám naša zem momentálne dala naservírovaný na podnose. 

Tik Tak Tik T...taak a tuším je čas niečo začať robiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Začal sa boj o kostoly. V niektorých sa nakazili desiatky ľudí

Trump tlačí na guvernérov, aby povolili omše.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?