Športom ku zdraviu? Alebo k trvalej invalidite?

Autor: Filip Bajjani | 27.3.2020 o 21:24 | (upravené 27.3.2020 o 22:27) Karma článku: 1,04 | Prečítané:  263x

Šport má viacej tvárí, jedna otvára okno do sveta eufórie a zdravia, no tá druhá stavia bezbariérové prístupy pred naše nohy. 

Šport je mojou súčasťou už od troch rokov môjho života a poviem vám, mal som tú česť nahliadnuť do jeho zákutí. Prešiel som cez kondičné športy, kolektívne či individuálne, až po silové, či extrémne. No ako to v živote býva, postupom času sa človek ustáli na niečom, čo mu je najbližšie a tak sa aj stalo. Nie je to síce jeden šport, je to v podstate kombinácia silového a kondičného športu. Presnejšie je to hlavne beh a cvičenie, no poďme sa pozrieť na to, čo som v živote zistil o športe.

Začnime športom ako je fitness. Pre veľa ľudí sú osoby vo fitku iba cvičené opice, alebo bezkrkí bezmozgovia, ale nie je tomu úplne tak. Cvičenie vytvára v tele určité hormóny, ktoré sú pre telo veľmi, ale naozaj veľmi príjemné. Ten pocit pri odchode z fitka, keď búrate zárubne naokolo, je priam koruny hodný. No má to aj druhú stránku a tou je zdravie.

V poslednej dobe mám sám so sebou dilemu, neviem si niekedy odpovedať na otázku, že prečo to robím? Prečo sa tak trápim? Prečo na seba kladiem také nároky? Z reálneho života vieme, že niekedy sa stane, že v týždni nemáme čas na šport, jednoducho to nevýjde. Po týždni idem cvičiť a čakám ten brutálny pocit eufórie, no namiesto toho cítim stres, slabotu, vyčerpanie z toho že pred týždňom som zdvihol sto kilov a dneska bojujem s päťdesiatimi. Jednoducho - pád. Dva dni po sebe cvičíš a zase sa cítiš ako alfa samec, plný energie, tak moc silný, až po kým... bum. Zase som na zemi. Čo si nemal zase čas, Filip? Ale nie, mal som, len som cítil veľkú silu, tak som sa chcel posunúť a kríže to nevydržali. Ou, taký mladý? Áno, presne, toto je ďalšia vec prehnaného športovania. Zdravie máme len jedno a to som sám zistil pri tom ako som v sedemnástich rokoch nemohol skoro chodiť. Pre mňa je cvičenie súčasťou života, ale je nevyhnutné pri tom začať zapájať aj mozog.

Z druhej stránky, stáť na stupienku víťazov je pocit, na ktorý len tak nezabudnete. Tie motýle v bruchu, úsmev od ucha k uchu a okolo počuť iba ľudí tlieskať. Nezabudnuteľné. Tak ako to vlastne je?

Ja si osobne myslím, že šport je nevyhnutný prvok života, je to radosť a zároveň odreagovanie, ale treba aj šport robiť s rozumom a mne sa najviac osvedčilo kombinovať. Takže dneska si idem zacvičiť, zajtra zabehať, zaplávať, či len na turistiku. Byť jednoducho všestranný. A športovať hlavne pre seba, nie kvôli niečomu inému. No a vrcholoví športovci, držím vám palce.

Aký máte na šport názor vy? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič sa zasa nevie zmestiť do kože

Štát sa stále riadi ústavou, nie duševnými poryvmi premiéra.


Už ste čítali?